Please, don´t return - Don´t return

„Otec?“ oslovil ho jeho syn. „Deje sa niečo?“

„Nič sa nedeje, Scorpius, absolútne nič!“

„Prečo sa stále pozeráš do rohu miestnosti?“

„Iba som sa zamyslel, neuvedomil som si, kam sa pozerám...“ odpovedal mu tak, ako minule, keď sa ho syn pýtal to isté. Svoj zrak však od koženého kresla v rohu neodvrátil.

„Naozaj sa nič...“ Scorpius začal vetu, no jeho otec mu skočil do reči: „Povedal som, že sa nič nedeje! Koľkokrát ti to mám opakovať? Choď si urobiť domáce úlohy!“

„Otec, sú Vianoce...“

„Aspoň máš viac času na prípravu! Choď už. Chcem byť sám.“

Keď jeho syn odišiel, iba sa uškrnul nad vlastnými slovami. Mohol túžiť po tom, aby bol sám. Lenže on nebol sám. Nikdy nebol sám. Odvtedy čo...



„Draco! Zabi ju! Je to iba humusáčka! Nemôžeš znova zlyhať!“ Lucius Malfoy už na svojho syna kričal. Stál s prútikom v ruke pred spútanou čarodejnicou. Napriek tomu, že ju niekoľko dní smrťožrúti mučili, stále z nej sršala istá dávka odvahy. Vôbec sa ho nebála. Iba sa mu pokojne dívala do očí a čakala, čo urobí. Jeho otec mal pravdu. Nemohol zlyhať. Teraz bol v nemilosti Temného Pána. Nezabil Dumbledora. Spomenul si na posledný rozhovor s ním. Nikdy sa s ním nikto tak nerozprával.

„Ja... nemôžem!“

„Vidím, že je odvážny po tebe,“ uškrnul sa Fenrir Greyback na Luciusa.

„Draco, veľmi dobre vieš, že drží tvoju matku ako rukojemníčku. Ak túto humusáčku nezabiješ, tak... tak on zabije zabije Narcissu.“



Vtedy bojoval sám so sebou. Nechcel ju zabiť. Nikdy nechcel nikoho zabiť. Život jeho matky však pre neho znamenal všetko. Bola vtedy jediným človekom , ktorý ho úprimne miloval.

„Spôsobuješ mi iba problémy,“ prehovoril ku kreslu. „Vlastný syn si myslí, že som sa zbláznil. V poslednej dobe tu trávim veľa času. Síce je to iba moje rozhodnutie. Aj pred dvadsiatimi rokmi som sa rozhodol...“



„Draco, pozri, upiekla som ti čokoládovú tortu... a bez kúzel,“ mladá čarodejnica sa usmiala na svojho syna. Oslavoval piate narodeniny. Nezjedli ju. Keď otec prišiel domov a dozvedel sa, že jeho mama robila to, čo zvyknú domáci škriatkovia, rozzúril sa. S úsmevom na tvári tortu zničil. Neskôr zničil všetko, čo sa dalo. A chcel to naučiť aj svojho syna.

Lenže toto nie je torta. Predo mnou sedí ľudská bytosť. Teraz mám byť ja ten, čo bude ničiť.

„Zabi ma,“ prehovorila potichu. Jej jemný hlas do neho vlial toľko pokoja a pritom hovorila tak strašné slová. „Zabi ma, prosím...“

„Vidíš, ešte sa ti tá humusáčka vysmieva! No tak jej splň jej posledné želanie!“ jeho otec už zúril.

„Urob to, čo najskôr, lebo sa o ňu postarám ja...“ Greyback sa priblížil k zajatkyni.

„Čo urobila, že ju chce dať zabiť?“

„Narodila sa.“



Zle sa narodila. On sa tiež zle narodil. Bol Malfoy. Odjakživa predurčený, aby nasledoval svojho otca. Predurčený pre Slizolin, predurčený pre čiernu mágiu, pre Voldemorta. Aj dvadsať rokov po páde Voldemorta sa ľudia nevzdali predsudkov. Až po rokoch si uvedomil, že nemá skutočných priateľov. Teraz už na tom nezáležalo. Záležalo iba na tom, aby Scorpius nezopakoval jeho chyby. Ako každý večer aj teraz sedel pri poháriku whisky a rozjímal nad najväčšou chybou svojho života.



„Chcem s ňou byť chvíľu sám!“

„Draco, a čo chceš robiť?“

„Neboj sa, otec. Iba sa chcem s touto humusáčkou trocha pobaviť.“

„Dobre, ale budeme nablízku.“

Nechali ich samých. Pristúpil k nej bližšie.

„Budeš ma musieť zabiť. Nemáš na výber...“ zhodnotila ich situáciu.

„Možno by sa...“

„Moje zranenia po mučení sú vážne. Neprežijem to aj tak. Iba ukončíš moje trápenie.“

„Keby som pre teba mohol niečo urobiť...“

„Môžeš...“

„Ale čo?“

„Iba ma pobozkaj, Draco,“ usmiala sa s vypätím všetkých síl. „Pobozkaj ma a to mi stačí. Jeden bozk, nič viac.“



Prstami si prešiel po perách. Stále cítil ten bozk. Usmial sa na kožené kreslo, nadvihol pohár a potom ho vypil. Do dna. Aby spláchol chuť tých spomienok.



Keď sa od nej odtiahol, precitol. Uvedomil si, že o chvíľu ju pošle na smť. Chcel to mať čo najskôr za sebou a preto zavolal otca. Lucius musel byť za každú cenu svedkom prvej vraždy, ktorú spácha jeho syn a v jeho vlastnej pracovni. Greyback tam bol ako svedok. Aby Lucius nezabil tú humusáčku namiesto Draca. Raz už namiesto neho zabíjali. Snape.

„Som pripravený...“

Zajatkyňa súhlasne prikývla. Zdvihol teda prútik. Vtom sa zarazil.

„Ako sa voláš?“

Lucius začudovane pozren na syna.

„Jane. Jane Levinová,“ odpovedala mu s úsmevom.

„Ďakujem za všetko, Jane. AVADA KEDAVRA!“



Musel vedieť jej meno. Pozemky neďaleko panstva boli plné hrobov bez mien. Nechcel aby skončila ako oni. Jane sa iba usmievala. Aj vtedy keď vyriekol tie slová. Avada Kedavra. Jeho prvá vražda. A posledná. Jediná. Už nikdy by to neurobil. Radšej by sám umrel. Vtedy však zabil.
Dievča v jeho veku. Mladú čarodejnicu muklovského pôvodu – jednoducho humusáčku, ktorá pre smrťožrútov nič neznamenala. Pre neho však znamenala veľa.



Zelené svetlo zmizlo tak náhle, ako sa zjavilo. Jane mala zatvorené oči. Vyzerala, ako keby spala. Spala spútaná v koženom kresle.



Nechal si to kreslo preniesť do svojej pracovne. Stále tam bola. Už nie fyzicky, ale bola. Len tam sedela a usmievala sa na neho. Nebola duchom, lebo nikto iný ju nevidel. Videj ju iba on. Bola prízrakom, ktorý ho prenasledoval. Sedela tam a usmievala sa presne tak, ako keď ju pobozkal. Nemala už na tele rany, ako v ten večer keď ju zabil. Bola nádherná.

Možno bola iba výplodom fantázie. No on večer čo večer chodil do tej pracovne a díval sa na ňu. Stačilo tak málo. Presvedčiť sa, že tam stále je. Mohol sa presviedčať, že je sám, že nič nevidí, ale nechcel to. Mohol skúsiť vyhnať ten prízrak. Zo svojej pracovne, zo svojej hlavy. Povedať iba: Nevracaj sa! Sám však o ten záblesk minulosti nechcel prísť. Večer čo večer chodil do tej pracovne... lebo bola nádherná.